Ironman Wisconsin - good job !?
Meškajúce kufre do centra diania Ironman Wisconsin už dávali tušiť, že vyššie moci nie sú veľmi naklonený slovenským dlhotratiarom Danovi Paľkovi a mojej maličkosti. Čo sa týka fenoména Petra Vabrouška, ten už dokázal skončiť v TOP 10 aj na požičanom bicykli a aj keby mu v depe ukradli jeho špeciál a tenisky, taktiez by bol medzi najlepšími. Aj za cenu, že by si od nejakej babky na 5 hodín požičal Libertu a a necele 3 krpce. Menší podraz sme schytali aj v Madisonskom supermarkete, keď sme si chceli úplné legitimne zvýšiť hladinu červených krviniek fľašou vina. Nechceli nám ju totiž dopriať bez nejakého dokladu totožnosti s fotkou. Ďalšou ranu pod pas bolo, keď som po spoločnom rozkluse chcel v malom obchodíku kúpiť batérie do mp3ky. No motivačné AC DC som si mohol iba popiskovať, pretože som nemal na sebe tričko a zákon je zákon, ako mi vysvetľoval predavač. Nakoniec môžem byť rád, že teraz netrčím niekde na Guantanamo za „sexual harassment“.
Ale aby som Američanov iba nehanil, musím uznať že ak niečo okrem prehnaného patriotizmu vedia, tak to je zorganizovať veľký pretek. Pred, počas a ani po preteku som nezažil nijaké zaváhanie organizátorov, dobrovoľníkov a ani mierne afektovaných divákov. Skutočne klobuk dole.
Na štart sme sa vďaka riadenému časovému sklzu Petra t.j. čo najdlhšie ležať v posteli a na povel „poďme lebo o chvíľu zatvárajú depo“, dofrčali patričné rozcvičený a pozitívne vystresovaný. Minimálne u mňa to zabralo. Až do cca 800 m som plával v 1. skupine. Avšak keď som zistil, že jazero Monoka ma 25 stupňov (zlatých Slovakmanských 23,9) a moje telo 41,5 pochopil so, že bude lepšie sa schladiť o balík nižšie. Tak či tak plavecká časť dopadla pre československých triatlonistov slušne a vychutnali sme si prebeh klimatizovanými miestnosťami a asi 500 m depom.
Do 60 km cyklistiky mi to celkom ubiehalo, no potom ma začal Niekto tam hore skúšať. 1. defekt! Ten som zvládol celkom slušne, technicky aj psychicky. O necelých 20 km defekt číslo 2! Ten som už technicky nemohol zvládnuť a začal som rozmýšľať, či je aj nejaká prémia za najdlhší hod bicyklom do pola. No ovládol som sa a našiel som nejakých dobrovoľník, ktorých som poprosil nech mi zavolajú psychiatra. Ty bez prekvapenia vytiahli manuál, nalistoval stranu 5,...pomoc pretekárom a ... Smutne mi oznámil, že mi môže zavolať iba záchranku s lekárom alebo servisnú motorku. Zvolil som to druhé. Dorazil „harleják“, ktorý bol na svoju funkciu hrdí a rád, že mi môže pomôcť a zapožičať koleso so Sram kazetou. No moja Shimano reťaz s ňou nejako nepohodla a strieľala na tie americké ozubene kolieska ako Japonci na Pearl Harbor v 41om. Kým ma v kopcoch predbiehali borci do 50 rokov ešte som to zvládal. No keď si na mojom čísle z profi kategórie začali vylepšovať ego ženy nad 60 rokov a muži nad 105 kg bol som na pokraji nervového zrútenia. Vrcholom však bola neskrývaná falošnosť divákom, ktorý na mňa asi s dobrým úmyslom neustále revali „GOOD JOB“ a „YOU ARE LOOKING GOOD“. A to už bolo moc. V ten deň som to počul ešte asi 27 678 krát a spamätávam sa s toho doteraz. Dano na tom bol lepšie tak o 50% , ten dostal jeden defekt ale oprava ho tiež vyhodila zo závodného rytmu. Nevyzeralo to, že by mohol atakovať svoj osobák z Nitry 9:24. Petr sa pohyboval na hranici 1. desiatky a bolo jasne, že sa do nej dostane. Do druhého depa som došiel ako ovca na porážku v asi 30 členom stáde agegrupákov. Znova americká precíznosť. Dobrovoľníci mi zobrali bicykel, postrčili do kongresového centra, donútili sa prezuť, znova postrčili cez asi 3 miestnosti pred budovu a namazali . Bohužiaľ iba krémom na opaľovanie a vykopli ma prekvapeného i rezignovaného na bežeckú trať. Cieľom bolo dokončiť za každých okolnosti a taktika bola jednoduchá. Čím dlhšie vydržím bežať, tým menej budem kráčať a o to kratšie to bude trvať. Bol som zmierený ,že dojdem aj za tmy, ale nakoniec to bolo lepšie.
Chcel som to dokončiť hlavne kvôli ľuďom, ktorý mi celu sezónnu pomáhajú, podporujú ma a úprimné fandia . Nie je ich málo a rozpisovať sa o tom by bolo na ďalší článok. Ešte raz všetkým ĎAKUJEM. A ako to dopadlo? Petr 7. , ja 51. a Dano 24. vo svojej kategorii. Vabrouch ma ešte po preteku podpichoval, že „GOOD JOB“ no dúfam, že nabudúce to bude lepšie.
Meškajúce kufre do centra diania Ironman Wisconsin už dávali tušiť, že vyššie moci nie sú veľmi naklonený slovenským dlhotratiarom Danovi Paľkovi a mojej maličkosti. Čo sa týka fenoména Petra Vabrouška, ten už dokázal skončiť v TOP 10 aj na požičanom bicykli a aj keby mu v depe ukradli jeho špeciál a tenisky, taktiez by bol medzi najlepšími. Aj za cenu, že by si od nejakej babky na 5 hodín požičal Libertu a a necele 3 krpce. Menší podraz sme schytali aj v Madisonskom supermarkete, keď sme si chceli úplné legitimne zvýšiť hladinu červených krviniek fľašou vina. Nechceli nám ju totiž dopriať bez nejakého dokladu totožnosti s fotkou. Ďalšou ranu pod pas bolo, keď som po spoločnom rozkluse chcel v malom obchodíku kúpiť batérie do mp3ky. No motivačné AC DC som si mohol iba popiskovať, pretože som nemal na sebe tričko a zákon je zákon, ako mi vysvetľoval predavač. Nakoniec môžem byť rád, že teraz netrčím niekde na Guantanamo za „sexual harassment“.
Ale aby som Američanov iba nehanil, musím uznať že ak niečo okrem prehnaného patriotizmu vedia, tak to je zorganizovať veľký pretek. Pred, počas a ani po preteku som nezažil nijaké zaváhanie organizátorov, dobrovoľníkov a ani mierne afektovaných divákov. Skutočne klobuk dole.
Na štart sme sa vďaka riadenému časovému sklzu Petra t.j. čo najdlhšie ležať v posteli a na povel „poďme lebo o chvíľu zatvárajú depo“, dofrčali patričné rozcvičený a pozitívne vystresovaný. Minimálne u mňa to zabralo. Až do cca 800 m som plával v 1. skupine. Avšak keď som zistil, že jazero Monoka ma 25 stupňov (zlatých Slovakmanských 23,9) a moje telo 41,5 pochopil so, že bude lepšie sa schladiť o balík nižšie. Tak či tak plavecká časť dopadla pre československých triatlonistov slušne a vychutnali sme si prebeh klimatizovanými miestnosťami a asi 500 m depom.
Do 60 km cyklistiky mi to celkom ubiehalo, no potom ma začal Niekto tam hore skúšať. 1. defekt! Ten som zvládol celkom slušne, technicky aj psychicky. O necelých 20 km defekt číslo 2! Ten som už technicky nemohol zvládnuť a začal som rozmýšľať, či je aj nejaká prémia za najdlhší hod bicyklom do pola. No ovládol som sa a našiel som nejakých dobrovoľník, ktorých som poprosil nech mi zavolajú psychiatra. Ty bez prekvapenia vytiahli manuál, nalistoval stranu 5,...pomoc pretekárom a ... Smutne mi oznámil, že mi môže zavolať iba záchranku s lekárom alebo servisnú motorku. Zvolil som to druhé. Dorazil „harleják“, ktorý bol na svoju funkciu hrdí a rád, že mi môže pomôcť a zapožičať koleso so Sram kazetou. No moja Shimano reťaz s ňou nejako nepohodla a strieľala na tie americké ozubene kolieska ako Japonci na Pearl Harbor v 41om. Kým ma v kopcoch predbiehali borci do 50 rokov ešte som to zvládal. No keď si na mojom čísle z profi kategórie začali vylepšovať ego ženy nad 60 rokov a muži nad 105 kg bol som na pokraji nervového zrútenia. Vrcholom však bola neskrývaná falošnosť divákom, ktorý na mňa asi s dobrým úmyslom neustále revali „GOOD JOB“ a „YOU ARE LOOKING GOOD“. A to už bolo moc. V ten deň som to počul ešte asi 27 678 krát a spamätávam sa s toho doteraz. Dano na tom bol lepšie tak o 50% , ten dostal jeden defekt ale oprava ho tiež vyhodila zo závodného rytmu. Nevyzeralo to, že by mohol atakovať svoj osobák z Nitry 9:24. Petr sa pohyboval na hranici 1. desiatky a bolo jasne, že sa do nej dostane. Do druhého depa som došiel ako ovca na porážku v asi 30 členom stáde agegrupákov. Znova americká precíznosť. Dobrovoľníci mi zobrali bicykel, postrčili do kongresového centra, donútili sa prezuť, znova postrčili cez asi 3 miestnosti pred budovu a namazali . Bohužiaľ iba krémom na opaľovanie a vykopli ma prekvapeného i rezignovaného na bežeckú trať. Cieľom bolo dokončiť za každých okolnosti a taktika bola jednoduchá. Čím dlhšie vydržím bežať, tým menej budem kráčať a o to kratšie to bude trvať. Bol som zmierený ,že dojdem aj za tmy, ale nakoniec to bolo lepšie.
Chcel som to dokončiť hlavne kvôli ľuďom, ktorý mi celu sezónnu pomáhajú, podporujú ma a úprimné fandia . Nie je ich málo a rozpisovať sa o tom by bolo na ďalší článok. Ešte raz všetkým ĎAKUJEM. A ako to dopadlo? Petr 7. , ja 51. a Dano 24. vo svojej kategorii. Vabrouch ma ešte po preteku podpichoval, že „GOOD JOB“ no dúfam, že nabudúce to bude lepšie.
2 komentáre:
Karci, konecne si ochutnal jak vonia GOOD JOB z huby tlsteho americana dojedajuceho svoj BigMac. Kazdopadne som rad ze si neatakoval moj rekord 14hodin z malajzie /ver mi ze neni nic odpornejsie ak sa topis vo vlastnej stave, hladas dovod dokoncit,a pri teme 15min/km ti hulaka silny americky narod - JU LUKING GUUUD...:)
:-) GOOD REPORT, hehe!
Zverejnenie komentára