SudTirol 2009 - Medzi snom a realitou

Nie je jasné ako dlho to celé trvalo. Podľa nadpisu to mohol byť rok, ale keď pozerám do kalendára, napočítam iba 4 dni. Vlastne to vôbec nie je dôležité. Ručičky hodín sa zastavovali, preskakovali dopredu aj dozadu, menili rýchlosť, niektoré časové úseky sa opakovali, alebo bežali paralelne.

Ani miesto nie je uplne jasné. Taliansko, Rakúsko, alebo Švajčiarsko? Hlavné súradnice síce udávalo Merano, ale ochutnávali sme to oranžové Veneziano priamo tam, alebo až vo Verdins? A tých nekonečných 26 km serpentín viedlo na Jaufenpass, alebo na Passo del Giovo? Kúpali sme sa v Laguna Bianca, alebo sme zažili brutálnu búrku cestou späť? Alebo sme úplne prozaicky spadli do fontány až takmer pri našom penizóne?

Aj osoby a obsadenie boli zvláštne. Najprv som myslel, že naša domáca je iba mierne zlomyseľná a do tiroláckeho kroja prezlečená profesorka McGonagallová. Ale čo keď nás pri raňajkách vítal svojím melodramatickým Gútééén Móógéééén duch samotného Ötziho? A kto bol ten barman vo Verdins a čo pridával do tých svojich elixírov? A vôbec, čo tam robila Doktorka Quinnová a prečo sme s ňou vypili toľko édelweisov?

Mnohé otázky asi ostanú navždy nezodpovedané. Isté je iba to, že hore na Passo dello Stelvio na nás čakal sám Il Campionissimo Fausto Coppi, potriasal nám rukou, hovoril niečo o triatlone a volal nás do baru na "la bomba". Pretláčali sme sa za ním cez hustý dav fanúšikov, rozdaváli autogramy, a keď sme ho potom opäť našli, už tam bola iba jeho busta nad víťazným pódiom.

Fakt neviem, čo bola skutočnosť, čo minulosť, čo sa mi snívalo, a ako to vlastne celé bolo. Ak to spôsobil jonťák od Enervitu, budem ho piť častejšie. Ak to bolo riedkym vzduchom v nadmorskej výške nad 2000m, budeme sa musieť do Merana vrátiť. Alebo v tom bolo ešte niečo?