Road to Arizona

Dívam sa na kvantum fotiek z posledného výjazdu, ktorý som utrpel len pred chvíľou. Na Ironman Arizona - druhý závod nového Kona-cyklu a posledný vážny pretek tejto celkom milej sezóny som sa tešil od momentu keď me s Jožom sadli v Sky Harbour Airport v Phoenixe do nášho oceľového ftáka - ako Jožo s obľubou a s použitím humorného archaizmu pomenúva veľké ďžambo čo nás vozí za zážitkami cez more a nazad. Dokonca sme sa na konci minuloročného pobytu - keď sme v šťastí pristáli vo Viedni po zrátaní celkových odlietaných hodín dostali ku krásnemu okrúhlemu číslu - 20. Áno, nekecám, minulý rok sme s Jožom absolvovali celých 20letov, preletov, odletov, príletov po všetkých možných kontinentoch s výnimkou antarktidy a južnej ameriky :) A zhodli sme sa na tom, že je fajn ak počet pristáti sa rovná počtu odletov :)......a som rád, že ani tentokrát to nebolo inak. Smer ARIZONA........

Po prvýkrát som zvolil za východískovú destináciu Budapešť čo mi spôsobilo nemalo vrások s dopravou - dostať sa na Ferigehy bez vlastného auta je vec nemožná, lenže kde ho tam nechať. Po dlhom hĺbaní som pochopil, že jedinou možnosťou je vcelku drahé long time parking -ale aspoň Captiva bude pod kamerami a tých 100eur proste oželiem. Nakoniec z Humenného je to polovičná cesta oproti Schwechatu takže pohoda. Trošku som sa obával jemnej nadváhy - nie mojej - lebo mareček pod vplyvom tréningových tipov Maťa Holečka celkom dobre zhodil pár gramov, ale batožina bola little bit ťažšia. A do toho mi ešte mother od Jožka Majora pribalila nejaké chemické preparáty v celkovom súhrne asi 4kg a spierdolila sa preč s milým úsmevom na perách a slovami köszönöm szépen - čo vraví? uráža ma? :)........a tak s malým dušičkom som šiel k check-in-u, že po ukázaní slovenského pasu mi maďarská cica za prepážkou dá vyžrať moju národnosť - našťastie som nohou nadvihol moj bike bag a váha ukázala neuveriteľných 24kg :) :) :) poprosila ma aby som niečo odtiaľ vybral a že to bude nagyon jó -čo som si voľne interpretoval asi akože - pekné tričko máš fešák slovenský :) Tak som vybral asi 20g tielko, ona na mňa kukla, zahlásila - OK a ja som sa pobral k mojmu oceľovému ftákovi - smer London. A keďže som celú noc nespal, tak som zaspal dĺho pred odletom a už nebol nikto v lietadle keď ma upratovačka zobudila - budíček, konečná stanica Heathrow - vystupovať :)


5hodinovka v Londýne na letisku príde niekedy celkom príjemne, kým obehnem všetky duty-free parfumérie a vyskúšam všetky možné parfumy v abecednom poradí a smrdím tak že aj muchy sa štítia na mňa sadnúť, obehnem všetky CD a DVD stores aby som sa zorientoval v new releasoch, aby som vedel na čo mám ušetriť prachy pri ceste nazad, tak už sa blíži aj doba môjho odletu. Do ďalšieho oceľáka vstupujem tradične posledný, jednak sa mi nechce stáť vo fronte, a jednak furt si vybavím rozprávanie Pepu Svobody o cestovaní s nestorom slovenského Ironmanu - Jožkom Bezákom. Pepino mi rozprával jak sa Jožo B. stratil kdesi v číne na letisku keď leteli kamsi na preteky - doba na prestup bola minimálna, v číne nikde na nikoho nečakajú a tak celá výprava šprintovala cez celé letisko k svojej GATE. Všetci to ako-tak stihli, gate už skoro zatvárali ale keď tu zrazu -avšak - ktosi chýba. HA- kto asi - Jožo Bezák nikde. Tak sa Pepino aj s Vabrouchom, ktorému sa zakučeravili už aj tak dosť kučeravé chlpy na hlave vybrali milého Joža hľadať. Našťastie ho našli kdesi jak si obzerá kabelky v luxusnom butiku - asi pre manželku darček - vyhulákali sa na neho a on - starý dobrák sa len milo usmial a s precíznym stredoslovenským prízvukom z ktorého by Ľudo Štúr mal fonetický orgazmus zahlásil : NO ČO, BEZOMŇA BY NEODĽEŤEĽI :) ..............tak odvtedy keď niekam aj s Jožinkom V niekam letíme, do lietadla vchádzame poslední - lebo veď bez nás neodletia :).... Do krásneho vynoveného Jumba som vošiel nakonci, smrdel som jak kurvin kufor - Dior, Armani, Gucci a ostatní kamaráti zo mňa urobili hotový herbár vôní .......a mohli sme letieť :) SMER PHOENIX.
Na letisku obligátne fronty, hyperaktívni inštruktori ktorí vás majú naviesť do správnej fronty, vypisované tlačivá a podobné kraviny čo vám zaberú dobrú hodinku..............asi som pôsobil podozrivo lebo keď do haly kde sa čakalo na štempeľ od imigračného úradníka prišiel policajt s naozajstným stopárskym psíkom, ktorý dokáže vyňuchať drogu aj tam kde nie je :) ........tak sa dunčo vybral rovno ku mne - asi preto, že moja vlčiačka Lenka sa práve hárala a možno havko zacítil možný styk :)............lenže keď pristúpil ku mne a oňuchal ma - pravdepodobne šalát z parfumov aplikovaných na letisku v Londone mu spôsobil toxický shock lebo len prapodivne zavyl....skrútil sa mu ňufák do pravého uhla a videl som ako sa mu hýbe kdesi v brušku čosi čo malo slúžiť ako strava..........Jeho psovod sa len zachmúril na mňa, vzal si svojho bundáša a odtiahol ho na výplach čriev a dezinfekciu nosných dutín :) :) :)

Pred letiskom ma už čakal nedočkavý Jeff- náš kámoš z pred roka a odviezol ma do staronového domova v mestečku Carefree -severne od Phoenixu. Ráno pochopiteľne vďaka časovému posunu som už nespal a tak som začal zblíňať po dome, vybaľovať veci a v garáži si montovať moju čiernu labuť a takto som si užil moj prvý sunrise v Arizone - no nie je to nádhera???

A hneď na to aj rýchle raňajky lebo potom už následoval hneď ostrý tréning na neďalekom jazere, ktorého teplotu by som ocenil snáď len keby vonku bolo 40stupňov. Svieža 40minútovka v absolútne fantastickom prostredí spolu s Jeffom a ďalším kamarátom bola naozaj úúúúúžasná. Jazero je v horách cca 1200m nad morom, dostať sa tam na kole by bol vcelku masaker, dokonalé cesty, kopce, čisto, proste Arizona akú by nikto nečakal. Človek by si normálne kúpil nejaký nadupaný Harley, do uší pustil nejaký dobrý Pink Floyd a užíval si Easy Ride :)


Inak čo sa týka stravovania v Arizone, to by tiež bol námet na článok ak nie na celú knihu. Chute ktoré by človek očakával niet boha nájsť, a naopak veci, ktoré by nik nepovedal, že môžu chutiť - tie dokážu úplne omráčiť a prekvapiť v tom najlepšom slova zmysle. Pri prvom nákupe mi hneď do oka padli cereálie, ktoré napriek mojej neuveriteľnej averzii voči jej propagátorovi som proste chcel vyskúšať. Hoci boli o pár centov drahšie, asi kvôli luxusnej škatuli, chuť to bola asi jak keď by som pojedol otruby čo sused dáva zajacom :) haha :) ale nie, normálne bežné kornflejksy, akurát že z týchto budete silnejší lebo to povedal sám veľký Macca....hm... Keď som túto fotku zavesil na FB tak som hneď dostal pár objednávok - dones aspon škatuľu - kartón - lebo asi že je to pekné :) Tak ma napadla hneď kombinácia, že do tej škatule nasypem granulky pre psíka, a budem s tym núkať návštevníkov športovcov a budem sa udrbávať na tom ako ich Macca presvedčil, že práve JEHO cereálie su najlepšie hoci chutia trošku ako........... ako granulky :) :) :)

Granulky sú fájn ale z nich človek nezmocnie a ani nič tým neporieši a tak som pre stravovacie návyky zvolil cestu príjemnejšiu a hlavne - holečkom potvrdenú - STEAKY. Je fakt pravda, že je to úžasne gulervúci pocit nastrkať si do hlavy kusisko mäsa z kolosálneho býčka, ktorý ešte včera hopsal po kamenistých stráňach Arizonských vrchovín. Veľký , gigantický steak - zvlášť urobený Jeffom je niečo, čo nikde inde na svete nie je. Pred rokom sme s Jožom zožreli na Grand Canyone tiež nejaký steak, čo bol drahý jaxviňa, a doniesli mi ho v rámci nejakej drbnutej americkej tradície s kúskom kukurice, zemiakom v alobale a nejakou trapnou omáčkou - no pripadalo mi to ako hodne blbý ftip na moj účet a viac do reštaurácie na steak nejdem - zvlášť nie v USA - To u Jeffa - to je iná káva. Na terase má postavené krásne piano /takto ja označujem tieto veľké dokonalé grily/ a toto nebolo obyčajné piano - to bol hotový STEINWAY & sons - pre neznalcov - jedná sa o ručne vyrábané dokonalé piana, majú viac ako 100patentov a ich cena je natoľko závratná že sa ani nezverejňuje.... Jeffov gril a jeho melodické tóny premietnute do gulervúcnosti jeho steakov moje a aj Jožove chuťové bunky atakoval už pred rokom, v predvečer IM AZ a po tom ako som prehĺtol posledné sústo a dvojhlasne sa mi odgrglo - pochopil som, že toto nie je steak - to je proste nebíčko v papuli :)

A po tom, čo Jeff vlastnoručne vybral tie najlibovejšie kúsky u miestneho masiara, a mal som pocit, že ku každému steaku dostane aj certifikát s genetickým pôvodom a presným zložením stravy čo dotyčný býček papal počas svojho silného života. Čo ma však úplne dostalo bola špeciálna sada určená na priebežné zisťovanie stavu prepečenosti steaku presne podľa predvolenej funkcie. To sa zapichne ihlica do steaku, napojí na vysielačku, ktorá oznámi nám - konzumentom ležiacim vo vírivke vyhrievajúcim si naše unavené triatlonové údy - že steak je ready - nech sa páči - môžeme dlabať :)

Toto je ale Jeffov prístup k jedlu - trošku iný - z môjho pohľadu - inteligentne povedané -nekonvenčný prístup má jeho zdravo žijúca manželka :) Na druhý deň sme mali gurmánsky battle - zemjakové hody. Ona sa rozhodla, že mi urobí zemiakový šalát - ha - no to som zvedavý - pointa bola - uvariť SLADKÉ ZEMIAKY - vačší blaf na tomto svete snáď ani nemóže byť - do toho sa namieša sladká mrkva, posype nejakým hnedým svinstvom a zaleje myslím javorovým sirupom.............. chlpy sa mi ježia hrôzou ešte aj teraz keď si tento strašidelný zážitok predstavím. Ale americké rypáky sú inak naštelované, ja a moj európsky vkus také nemusí. Ale dobre - neostanem pozadu a uvaril som aj ja zemáky :) do toho som primiesal kyslé uhorky, - mimoriadne chutné - naozaj, smotanu, trošku majonézy, mrvku, hrášok - a zemiakový šalát je na svete - nechcem sa chváliť ale fakt sa mi podaril :) žral som ho s takou radosťou, že aj ostatní chceli ochutnať...... lenže....... som z kultivovanej európy a z papierových tanierov možem jesť, tak maximaálne klbasu na jarmoku - a tak som zapojil trošku spomienok a spomenul som si ako nám mama robila ruské vajce :) Russian Egg sa volal tento moj obed čo som uklohnli pre Jeffa + family. Obložil som skvelý šalát šunkou, syrom, na vrch drbol uvarené vajce, polial bielym jogurtom a ozdobil hráškom - HA - a Jardo Židek môže hodnotiť :) :) :) EFEKT? - Jeff sa prežral tak že ešte zvyšok dňa mal vajíčkove prdy - a keĎ sme šli autom tak ma nijak zvlášť nešetril - skrátka - išlo mu dooobre. Dcéra zjedla dokonca aj mrvku a hrášok na ktoré je alergickaá a jeho ctená manželka zožrala totál všetko - vymastila tanier chlebíkom, nebolo čo umývať a po odfúknutí a keď sa jej zaviazalo sadielko poznamenala, že takúto fantastickú kreáciu odomňa nečakala :) Ha - Tak kto je tu kuchár? - saaakra :)

Následujúci deň prišla návšteva ASU - Arizona State University a okolia Tempe - mestečka kde sa koná Ironman spojena s mini tréningom. Na ASU som sa chcel dostať z toho dôvodu, že v rámci môjho nového univerzitného pôsobenia a štúdia som proste chcel si rozšíriť obzory. Skrz známych a kamarátov som už pred tým bol v kontakte s prof. Mattom Mcarthym, ktorý v hlavnom campuse prednáša na College of Business. Neuveriteľný týpek, kompletne potetovaný Oakleye na držke, a triatlonové trofeje v kancelárii ma fantasticky prijal, ukázal mi celú fakultu a nechápajúceho tieto edukačné rozmery mi spôsobil vcelku veľký šok - v tom príjemnom slova zmysle. A ja som mu zase spravil radosť krásnym tričkom najvyššej kvality s nápisom TRIATLON PRE VŠETKÝCH :)

Po návšteve campusu sme s Jeffom sa poflákali po okolí školy - vrátane školského mini štadióna s kapacitou 75000ľudí :) A keď zoberiem akí su američania vačšinou vyžratí, tak priemerných slovákov by sa tam vošlo aspon 90tisíc, ak by som rátal cigánov ktorí sú ešte vysekanejší tak možno aj 150tis, a v prípade somálska - tam nie je čo riešiť - tam by sa vošli všetci :)

Škola je to veľká - dokonca najväčšia škola v USA - veľa veľa veľa detí, a všetci jazdia na bicykloch - a keďže je to skvelý trh, dizajnéri sa môžu úplne krásne vyšantiť a tak vytvárajú cruisery, mtb, city biky v najkrajších možných verziách. Navštívili sme miestny bikeshop a tradične som si šiel oči vykĺbiť. Proste nádhera. Žiaden výber nudných MTB alebo nepodarených lowcostových cestákov, ale prehliadka fantázie, farieb, tvarov, proste každý by si vybral čokoľvek. Vlastne celé mesto Tempe - tým že tam žije toľko mládeže je niečo úplne iné ako ostatné - na jedno kopyto urobené americké mestá.
Krásny tréning v okolí pretekového centra v TEMPE Beach Pakru, ktoré po 4roch rokoch už dôverne poznám bolo zakončené naozajstným stretnutím Sheakespearovského typu. Nikdy som nebol moc na divadlo ani tieto druhy umenia , ale Hamletovské -byť, či nebyť asi pozná každý. Hamleta som stretol aj ja. Keď už sme sa vracali k autu a domov do relaxu, otočil som sa a za mnou stál HAMLET. Gigantický havo, ktorý čokoládovými očami kukal na mňa a inštinktívne sa blížil z pre mňa ťažko identifikovateľných dôvodov. Aj som si vravel - hladný je, možno by rád trošku lásky, možno by si dal na obed stredoeurópsku človečinu, ale videl som súpravu náhubkov, postrojov, ktoré by stačili na priviazanie divokého mustanga o ohradu, tak moj prvotný strach sa záhy rozplynul. Hamlet prikročil ku mne a láskyplne si oprel svoju gigantickú gebuľu o mňa a začal sa normálne túliť. Jeho majiteľka, ktorá bola asi o 30kg ľahšia ako Hamlet - zjavne bola si vedomá toho, že keď sa jej bundášik rozhodne ísť- tak pôjde -a ona mu v tom pravdepodobne nezabráni. Ale nebolo nutné mať obavy- lebo Hamletko aký bol obrovský, taký bol prítulný. Bohvie čím ho kŕmia :) Viem si predstaviť, že keby som mal takého to animála doma, tak si z neho vytvorím súpravu argumentov a vyrazím na tanečnú zábavu do Zemplínskych Hámrov, ktorá v najbližšej dobe asi bude sponzorovaná firmou Fiskars - a použije miesntne tancovačky ako testovací polygón pre najnovšie sekery a rýle :)

Toľko z prvých dňov v Arizone - pokračovanie zas nabudúce ............... :)