Riders on the Storm

Kedysi dávno som bol na dovolenke na Kréte, pršalo tam celý týždeň, a ja som kvasil v kempe pod takým prístreškom a dookola počúval zo starého magneťáku Riders on the Storm od Doors. Ani som nevedel, ako neuveriteľne mi táto pesnička prirastie k srdcu.
Riders on the storm....
Ale späť do súčasnosti, a to hneď k téme nanajvýš aktuálnej - sústredenie v Chorvátsku. K tomu sa iste vyjadria viacerí, takže nebudem opisovať sneh na Plitviciach, sto jarných kilometrov v podaní Princezny, ako Mareček prehral päťkilo na fajerovi, ani ako som trikrát pil teplú vodu pri inej kartovej hre, nazvanej neslušným slovom, ktoré nebudem citovať.
Riders on the storm....
Vrcholom pre mňa bol Veľkonočný pondelok, kedy sme mali v pláne zopakovať minuloročný heroický cyklistický výkon na trase Primošten - Šibenik - Krka - Trogir - Primošten. Btw, minulý rok sme s Marečkom statočne poblúdili a namiesto ľahkej stovečky sme dali dvakrát toľko a poslednú padesátku sme bojovali na hranici hlaďáku. Nečakal som, že tentokrát bude zážitok ešte silnejší.
Riders on the storm....
Začalo to prozaicky a nevinne: Ráno som vybehol na balkón a skonštatoval, že dnes je to na krátky rukáv. Takmer som presvedčil Cyira, ešte že moje nadšenie pripútal k zemi pesimistický Štupi, takže sme (našťastie) vyrazili pekne v dlhých a s pláštenkou v pohotovostnej polohe. Mali sme pred sebou nejakých stopade a tak sme točili pohodových 39-15, s vetrom v chrbte, cez dedinky popri malebnom jadranskom pobreží smer Šibenik. Spomenul som si na Petra Fonda v kultovom Easy Rider a vychutnával jarné slniečko, ktoré občas vykuklo spoza kopovitej oblačnosti a dokázalo vytlačiť tepolotu na usmiatych +21.
Riders on the storm....
Dorazili sme do Krky, čo je miestny národny park s vraj úžasnými vodopádmi zapísanými do svetového kultúrneho dedičstva. Chceli sme zhliadnuť tento div prírody na vlastné oči, ale miestny ranger nás rezolútnym nemoš a sklopením závory na príjazdovej ceste otočil o 180 stupňov. Zjavne to nebol cyklistický nadšenec, alebo tam možno bola prachobyčajná závisť, keď videl značky ako De Rosa, Dynatec, Cucuma, Xentis, Spinergy, samozrejme všetko na Dura-ace. Ochladilo sa a začalo fúkať, po slnku už ani stopy, tak sme aspoň z miestnej kaviarne ukradli noviny, aby bolo čo strčiť pod dres, a hajde ďalej, smer Trogir.
Riders on the storm....
Tentokrát pekne proti vetru a to už veru fúkalo statočne. Marek organizuje prácu v skupine, aby sa ušla každému jeho minúta slávy na špici. Štupi bojuje v každom stúpaní, Cyira treba naopak brzdiť, Princezná má problém s prednou stavbou a pri zjazdoch ledva drží smer. Ale ináč v pohode. Úzka asfaltka sa točí vnútrozemím pomedzi olivové háje, sem tam skupina starých kamenných domov, ktoré ťažko nazvať dedinou, Horná Maríková je oproti tomu veľkomesto. Nikde ani noha, iba pred nami kopce, cez ktoré sa chceme dostať späť do civilizácie.
Riders on the storm....
Práve prechádzame okolo ďalšej bohom zabudbutej osady, tabuľa hovorí Perković, a čo to zrazu? Žeby niečo kvaplo? Za minútu leje ako z krhly a my v panike hľadáme nejaký úkryt. Pred miestnym Konzumom je prístrešok, natlačíme sa tu medzi prepravky na pivo, vrecia cementu a krabice niečoho, čo vyzerá ako krmivo pre hydinu a čakáme čo bude. Marek skúsi mierne perverzný vtípek: Viete, čomu sa hovori absolútna smola? - Keď chytíte kvapavku na Medarda. Ha-ha-ha, to sme sa nasmiali - ale bolo to trochu nasilu, lebo čo vyzeralo ako prehánka, sa mení na vytrvalý dážď a pohľad na oblohu nedáva veľkú nádej na zmenu.
Riders on the storm....
Rýchla kalkulácia alternatív: (a) taxík - najbližšie mesto cca 40km, ale na veľkonočný pondelok?, (b) jeden z nás sa obetuje a pôjde pre auto - 50km cez kopce, za 3 hodiny môže byť späť, ale čo dovtedy ostatní?, (c) niekto pôjde okolo a zvezie nás - haha, ten bol dobrý ;-). Detaily skupinového rozhodovania nechajme bokom, skončilo to ako vo veľkom klasickom románe - jeden za všetkých, všetci za jedného. Do Šibeniku sa nakoniec dostaneme vlakom, ale odtiaľ nás čaká do Primoštenu ešte dlhých 30 kilasov v totálnom zlieváku, pri teplote odhadom 6-8 stupňov, samozrejme proti vetru, navyše začína padať tma.
Riders on the storm....
Po prvom kiláku som mokrý do nitky, do tváre chytám prúd vody z Cyirovho zadného kolesa, vietor ma sem-tam hodí o meter nabok. Okolo nás sa ponáhľajú autá na veľkonočnú večeru a ja rozmýšľam či nás v tom daždi a tme vôbec vidia: na sebe mám čierne gate a modrú pláštenku, Mareček je celý v čiernom, Štupi tuším dtto. Ale ľudská psychika je zvláštna vec. Postupne zisťujem, že keď šliapem tak mi ani nie je zima, barany ako-tak udržím v priamom smere, a autá nás našťastie obchádzajú s metrovym odstupom. Začínam cítiť, ako mi endorfín pumpuje do celého tela a zmocňuje sa ma zvláštny pocit pohody, takmer blaženosti.
Riders on the storm....
Mareček strieda špicu, pozriem bokom a vidím, že sa usmieva a cez vietor kriči: Keby sme teraz mohli mať v posteli Ivku, čo by si si vybral??? - Neviem o kom hovorí, ale mne je jasné že by som volil túto epickú jazdu v daždi. O tom nepochybuj, brácho! Za chvíľu ma zasa dôjde s rozjasnenou tvárou a pýta sa: Andy, ako je to s tým zakrivením priestoru? - Jeho asociácie ma neprestávajú fascinovať, lovím v pamäti poslednú kapitolu z teórie relativity, a v tej chvíli sa mi všetko pospája: Minkowského priestor, dilatácia času, Lorentzova transformácia, gravitačné vlny, e=mc2. Zrazu vidím svet z nadhľadu, cestujem v časopriestore, splývam s vesmírom a dosahujem stav, po ktorom túžia všetci budhisti ;-)
Riders on the storm....
Priam biblický zážitok, ako hovori Marek, pokračuje ešte ďalších desať kilákov a vychutnávam si z nich každý centimeter, každú kvapku, každý poryv vetra a v duchu si spievam obľúbenú Riders on the Storm. Posledné stúpanie, posledná zákruta, z útesu vidieť svetlá Primoštenu, a za chvíľu už stojíme na parkovisku pred naším apartmánom. Mareček mi podáva svoj MP3 player - v slúchadle ločká voda, cez ktorú znie sladká melódia "The most wonderful day of the year".